Pozerám von oknom a čakám, kedy mi vyletia kvetináče z terasy. Vonkajšie žalúzie tlčú o okno a vysoké topole sa kývajú zo strany na stranu. Aspoň myslím, že sú to topole. Čo iné je také vysoké? Na terase oproti sú asi potencionálni kupci. Zakrývajú si hlavy rukami a rozhliadajú sa po okolí. Zvažujem, či vyjdem v tomto nečase na tú svoju, aby som si overila skutočnosť, že neznámemu zo včera pozerám do okien. Je neuveriteľné čo všetko sa dá nájsť na webe. Napadne ma Orwell, keby to len tušil... Big Brother is watching... pokračovanie článku
Malý rozhovor o veľkých veciach alebo dobré kamarátky sa navzájom podporujú a skvelé prestierajú, že sa nič nestalo. Dobré kamarátky ponúknu pomoc a skvelé nechcú počuť NIE... pokračovanie článku
Posledný deň v starom roku a prvé dni v novom roku som strávila sama v cudzom meste. Mala som obsedantnú potrebu vypadnúť a prečistiť si hlavu, možno načerpať inšpiráciu a pozitívne impulzy do toho nového. Mala som nutkavú potrebu bilancovať. pokračovanie článku
Včera som si krátila večer pozeraním filmu „Dievča na stráženie“. Obsah filmu nie je podstatný. Zaujala ma však veta povedaná takmer na konci: „Muž, ktorý ma dohnal tak ďaleko, že som dokonca predstierala tehotenstvo, nestál za to...“ Toto je jeden z tých šťastných koncov, keď človek prestane byť slepý a nájde odvahu niečo zmeniť. Vzápätí som si spomenula na úsmevnú knižku od Haliny Pawlovskej Zoufalé ženy delaj zoufalé věci a rozhliadla sa na okolo. Svet je plný zúfalých žien... A môžu si za to samé... pokračovanie článku
Začína byť okolo mňa nejako rušno. Ešte včera som sedela na drinku s dvojicou, ktorá pernamentne omieľala dookola dve vety: „Láska?“ a „Áno, láska.“ Neustále sa cukrí kovali a cítila som sa miestami nadbytočná. Dnes sa všetko zmenilo. Stačilo tak málo. Mobilný telefón. O jedenástej hodine infantilne jednoduchá esemeska „milujem ťa“. O pol dvanástej telefonát, ktorý sa nedvíhal, následne esemeska „je všetko OK?“ a vzápätí strohá odpoveď „nie“. To čo nasledovalo potom spomínať nebudem. Obyčajné kopačky poslane esemeskou... A mňa napadlo, kde sa podela elementárna slušnosť , keď ľudia spolu komunikovali zoči voči a neriešili takmer všetko cez esemesky, obzvlášť nie tridsiatnici... A začala som spomínať na časy bez mobilu... pokračovanie článku
Ten čas nejako letí, napadlo ma včera. Telefonovala som s kamarátkou, ktorá mi nadšene oznamovala skutočnosť, že je tehotná. V izbe sa nachádzala aj moja ratolesť, ktorá vydedukovala o čom asi opäť točíme a vzápätí ma obarila otázkou: „No čo, no čo, dve modré čiarky?“, nezabudla nahodiť úškrn a svetácky pokývať hlavou. Hľadela som na ňu s nemým úžasom a rozmýšľala, odkiaľ vie ako fungujú tehotenské testy. Informáciu o tom, že by žila aktívnym sexuálnym životom som postrádala... Alebo že by mi niečo ušlo??? pokračovanie článku
Včera po celodennom zhone som nečakane zaspala spánkom spravodlivých niečo po ôsmej. Večer som stretla svojich známych a vytešovala sa zo zodpovedného prístupu mojej ratolesti počas posledného víkendu. Moja ratolesť tu ma na návšteve francúzsku študentku a cez víkend absolvovala prvú diskotéku vo veľkej Bratislave. pokračovanie článku
Alebo ako Zúfalka hľadala odpovede na zbytočné otázky... pokračovanie článku
Rozhodla som si vstúpiť do svedomia a prestať nadávať. Neviem ako vy, ja som do minulého roku nevypustila žiadnu vulgárnu nadávku. Nanajvýš tak do kelu, na figu, koza, trúba a to je asi fakt všetko. Nejako to ku mne nepatrilo. Nikdy som to neodsudzovala, dokonca mi to k prejavu istých ľudí neodmysliteľne patrilo. Ale nie ku mne. Minulý rok zrejme nastal u mňa zlom a môj slovník sa záhadne zmenil v určitom okruhu ľudí. Neviem, čím to bolo spôsobené a ani to nejdem riešiť, jednoducho sa to stalo. pokračovanie článku
Niekedy sa pýtam sama seba, je lepšie nikdy nepoznať alebo poznať a padnúť na dno? Vyletieť do výšin a ostať vo vzduchoprázdne? Snívať si len tak pre seba a nechať sa unášať vlastnou fantáziou? Nemať žiadne očakávania a následne žiadne sklamania? Sediac na terase, usmievajúc sa na hviezdy a v duchu si hovoriac, že pre každého je tu niekto súdený? A nechať sa len tak viesť? pokračovanie článku
Tak si tak rozmýšľam, kedy ma to vlastne chytilo prvýkrát. Do určitého veku som vlasy ako tú povestnú korunu krásy nejako zvlášť nevnímala. Vždy som ich mala strapaté, neposlušné a polodlhé. Od určitej dĺžky ma začali otravovať a bolo nutné ich skrátiť. Nosila som ofinu. Neznášala som sponky, gumičky a iné dievčenské ozdoby. Prvý prelom nastal asi keď som mala 10 rokov, možno o rok menej a na scénu sa dostala Darinka. Na ten rok 83-84 bola trendovo nastylovaná a všetci (dobre takmer všetci) sme ten nový závan módy žrali. Skosené vlasy hore a vypelichaný cop bol neuveriteľne IN. Pamätám si ako dnes, ako som vošla do kaderníctva s obrázkom nastávajúcej hviezdy a dala som sa ostrihať na Darinku... pokračovanie článku
Včera ráno som sa vracala z Tatier do svojho rodného mesta. Bolo nádherné počasie, ideálna teplota, nepreplnené cesty, v rádiu hrali dobré pesničky a ja som si vychutnávala svieži vánok vo vlasoch. Na tvári som mala taký ten priblblý úsmev, z času na čas keď som poznala pesničku som si nahlas pospevovala a bolo mi fajn. O.K priznávam sa nebolo to pospevovanie, boli to len pokusy o spev, ja totiž spievať vôbec neviem, ale keď som sama v aute, neodolám. Jednoducho skvelý deň do momentu, keď som začala „premýšľať“. A to moje premýšľanie, niekedy straaaašne bolí.... Ešte ráno, kým som sa vydala na cestu, som stihla telefón so Sharon. Otázka znela jednoducho: „Ako sa riešia individuálne sexuálne potreby v čase keď jeden vzťah je ukončený a ten ďalší je v nedohľadne.“ „Normálne, nájdeš si milenca,“ stručne odpovedala. pokračovanie článku
Po dvoch týždňoch aktívneho oddychovania bez svojej ratolesti, ma včera nečakane zobudil telefonát: „Pani Weissová, Vaša dcéra sa vracia zajtra domov.“ Lapala som po dychu a v hlave som mala milión otáznikov. Domov? Zajtra? Veď mala prísť až o dva týždne.... Nechápala som. Vysvetlenie prišlo dodatočne. pokračovanie článku
„Oh, ty čítaš knihu? „Áno.“ „O čom je?“ „Hmm, je o jednej žene, ktorá je neuveriteľne dobrá hostiteľka, pôsobí veľmi sebavedomo a pripravuje večierok. A možno preto, že je tak sebavedomá, si všetci myslia, že je šťastná... ale ona nie je... pokračovanie článku
Alebo o pánovi Zariadime/Vybavíme, Zúfalke, hojdačke, krčme a súloži v priamom prenose. Vo štvrtok ráno mi zavolal pán Zariadime/Vybavíme a svojim typickým zvonivým hlasom oznámil: „Zúfalka, máme výročie, dnes je rok a pol čo sa poznáme, mali by sme niečo vymyslieť...!“ Fakt už je to rok a pol!?. Presne pred rokom a pol sme začali komunikovať cez telefón. „Normálni“ ľudia sa zoznamujú cez priateľov, na pracovných a mimopracovných stretnutiach a na mňa sa lepia atypické zoznámenia. Pána Zariadime/Vybavíme som spoznala cez telefón... Keď som rozmýšľala nad pánom Zariadime/Vybavíme, bolo poobedie a kráčala som mestom... pokračovanie článku
“Ja budem mať o mesiac a mínus jeden deň 15 a ty budeš o týždeň plus jeden deň stará...“, zahlásila moja pubertálna dcéra vo štvrtok. „Paráda, to znie optimisticky,“ pomyslela som si a spomenula som si na chlapíka, ktorého som stretla pred týždňom na turnaji. Chlapík, podľa mňa mladý muž, vyzeral na 35, v skutočnosti mal 44 bol dvojnásobným dedkom. Keď nám to oznámil, ostali sme pri stole ako obarení a nechápali sme. Prvé čo má napadlo bolo „fasa, veď ja už môžem byť teoreticky babka“, vzápätí ma oblial studený pot... pokračovanie článku
Nečakane spala 10 hodín vkuse, keď ju zobudilo vytrvalé zvonenie pri dverách. Polospiaco ich otvorila. Chvíľu sa snažila koncentrovať na malú postavičku, ktorá tam stála a veľký kôš kvetov, ktorý ju zakrýval. „Čo toto zase ma byť?“ pýtala sa v duchu. „Asi sa mi sníva“, pokračovala v monológu, keď podpisovala prevzatie zásielky. Kôš postavila na stôl v kuchyni. Rezignovane si sadla. V hlave doznievali posledne zbytky alkoholu po dvoch preflámovaných nociach na turnaji a jednej trápnej nočnej konverzácii s Pôžitkárom. „To už mám narodeniny?“ opýtala sa sama seba a pozrela na kalendár. Bolo deviateho. „Ešte nie, až o pár dní...“ pomyslela si, keď hlava začala pomaličky fungovať a pustila sa do hľadania nejakého lístku, ktorý by všetko vysvetlil. Našla, kúsok papieru bez podpisu, len s jej obľúbeným veršom. pokračovanie článku
Tak ako nové auto? Je fajn, už ho tak nežeriem. Už sa ti zunovalo? Je to len auto. Nie, mňa takéto hračky berú len chvíľu, asi starnem. Máš infláciu luxusných zážitkov. Neviem. Možno. Čo je to luxus? To čo nemáš, ale strašne to chceš. Chcem ranné prízemnosti. Ranné prízemnosti môžu byť luxusom. Nie môžu, oni sú... pokračovanie článku
Bol piatok, koniec týždňa. Vypľutá Zúfalka si potrebovala niečo malé kúpiť. Urobiť si radosť. Dostať debilnú esemesku, ktorá oznamovala debet na bankovom účte. Ocitla sa v Panta Rhei. Prehrabávala sa knihami, keď jej do oka padla kniha, na ktorej názve sa spolupodieľala. Držala ju v ruke a celý čas sa usmievala. V hlave sa jej mihali obrazy z posledného Silvestra, ktorý strávila na ruskom kole oproti Brandenburskej bráne v Berlíne v prítomnosti Juniora, mladého fešného prekladateľa hovoriaceho piatimi jazykmi. Bol svojim spôsobom neskutočne smiešny, hravý a vtipný. Z malého zamyslenia ju vytrhlo nečakané oslovenie. Všimla si ho už predtým, keď prechádzala pomedzi regále a mala pocit, že si vyberajú rovnaké knihy. Už vtedy sa na neho len tak usmiala. Asi ho to posmelilo a nabral odvahu pozvať ju na kávu. „Hmm, príjemné spestrenie,“ pomyslela si. Z Dlháňa sa vykľul celkom rozhladený mladý muž. Aj keď sa snažil rozprávať pútavo a určite aj rozprával, Zúfalkina myseľ chvíľami odbiehala k Pôžitkárovi. Pozerala na Dlháňa a rozmýšlala, aké by to bolo keby tu bol Pôžitkár. Spomenula si na jeho slová: „Som tvoj malý ostrov istoty v tvojom mori neistoty...“. pokračovanie článku
Vstala skoro. Vždy vstávala veľmi skoro aj keď nemusela. Mala rada nekonečné ticho ráno. Sedela na terase a vonku začali premávať električky. Črtal sa pekný deň. Popíjala kávu, pohupovala sa na hojdačke. Nič jej nechýbalo. Dalo by sa povedať, že bola šťastná aj keď jej vlastná nespokojnosť ju z času na čas dobehla. V hlave sa jej bili myšlienky jedna o druhú. Najradšej by niekam ušla, tak ako to robila posledný polrok. Stále niekam utekala. Utekala sama pred sebou pre svojou ničotnosťou, s ktorou sa nevedela vysporiadať. Pripadala si ako klaun, ktorý každého baví. Každý sa rád cíti v jeho spoločnosti, ale po predstavení sa vracia domov. Nezostáva s klaunom. Klaun sa vracia do svojej maringotky každý večer sám. Zmyje zo seba šminky, pozrie do zrkadla, trpko sa pousmeje, naleje si pohár vína a unavený padne do kresla. Z času na čas sa premiestni. Večere po predstavení sa zdajú nekonečné dlhé, ale rána sú lepšie. Ráno sa teší na nové predstavenie. Možno aj preto vstávala ráno veľmi skoro. Potrebovala zmenu. Zbaviť sa napätia, ktoré mohlo nekontrolovateľne kedykoľvek vybuchnúť. Poslala mu správu. pokračovanie článku
„Večer ešte smútok a trpiteľské výrazy, ráno už lepšie. Som u kaderníčky a on kosí trávnik. V Taliansku bol pripravený prsteň a romantická večera. No čo už,“ napísala mi kamarátka po jednej z mnohých hádok so svojim priateľom. „Ako vieš?“ hlúpo som sa opýtala. „Povedal,“ znela odpoveď. „To bude dobré,“ snažila som sa ju upokojiť. „Nemyslím, teraz sa sekol. Prsteň asi bude, ale len NARODENINOVÝ. Ako ten tvoj VIANOČNÝ.“ „To sme dopadli!“ ironicky som poznamenala. „Ti poviem drahá. Dve ...., ale pekné. Asi to tak má byť.“ Pokračovali sme vo vzájomných sarkastických posmeškoch. pokračovanie článku
alebo o tom, ako som urobila zo svojej ratolesti zavisláčku na knihách. Milujem knihy. Vždy som bola vášnivá čitateľka. Knihy boli mojim malým unikom z reality všedných dní, mojim malým tajným svetom, kde som prežívala zas a znova životy svojich obľúbených hrdinov. Čo neprečítalo mňa, prečítala som ja. Čítala som všade a veľa. Nedokázala som sa odtrhnúť od knihy pokiaľ som ju nedočítala. Doma som prečítala absolútne všetko čo sa dalo čítať. Pamätám si hlavne papierové kriminálky. V knižnici som bola hotovým „VIP“ členom. Dokonca vďaka čítaniu som sa spoznala aj so svojou polovičkou, keď som brigádovala na plavárni a čítala Sophinu voľbu, moja budúca polovička sa pri mne zastavila a len stručne okomentovala: „Ale, aká čitateľka!“ A na druhý deň mi priniesol knihu Krstný otec, ktorého som mala už dávno prečítaného, ale tvárila som sa nadšene. O rok a pol už to bola moja polovička a keďže čítanie ma stále neprešlo, bola som veľmi otravná a pýtala som si opäť nejakú, pričom som sa mu priznala, že tú prvú, ktorú mi priniesol som už dávno čítala. Na druhý deň, priniesol Kamasutru, so slovami: „Verím, že túto si ešte nečítala.“ Mal pravdu nečítala. Čítanie sa stalo mojou malou odmenou za niečo čo som si stanovila a takto to pokračovalo až do dní keď som začala pracovať a moje čítanie sa neporovnateľne obmedzilo. pokračovanie článku
„Kedy začneš hrať? Čo ten dnešný výsledok?“ bola prvá esemeska po včerajšom turnaji. „Ty čo si tam dnes hrala?“ prišla druhá povzbudivá správa. „Moja spamätaj sa, to bola katastrofa, čo je s tebou?!“ znela tretia. Samé veselé optimistické správy. Normálne by som nad tým mávla rukou a v duchu si povedala „nabudúce to bude lepšie“, ale dnes mi to nejde a mám chuť analyzovať a utápať sa vo vlastných myšlienkových pochodoch. pokračovanie článku
Alebo všetko je len o peniazoch, trestoch, pomste, hneve a fráze „Ja ti ešte ukážem!?“ Ráno mi zavolal zúfalý kamarát: „Chcem sa ťa opýtať, ako to vy ženy máte, máš s tým skúsenosti. Dopustil som sa chyby, viem, som si toho vedomý. Ospravedlnil som sa, vyhovel som všetkým jej požiadavkám, ale stále jej nestačí a svoje rozhodnutia mení zo dňa na deň. Najviac mi však chýbajú deti, ktorými ma vydiera... Má ma dokonale v hrsti.“ pokračovanie článku
„Vieš, rozmýšľal som,“ ticho povedal. „Hmm, nad čím?“, opýtala sa. „Či sme sa vždy na našich križovatkách životom rozhodli správne...“ povedal a celý čas sa jej pozeral do očí. Trpko sa usmiala a v hlave je prebehli obrázky z ich spoločných stretnutí. pokračovanie článku
Prípad 1. Bol pekný slnečný deň. Na predajni nič nového. Všade vládol kľud a pokoj. Telefón nečakane zazvonil. „Zajtra príde najvyšší,“ zreval kolega rozrušene. „Fasa,“ pomyslela si, „zase ideme maľovať trávu na zeleno“. Narýchlo zvolala poradu a oznámila novinku dňa ostatným. Spoločne sa zhlboka nadýchli, prevrátili očami a celodenný cirkus upratovania, maskovania, vylepšovania, predstierania mohol začať. pokračovanie článku
Rozmýšľam kedy to vlastne začalo. O kávu som sa potkla asi niekedy na základnej. Chodila som do malých miestnych potravín na sídlisku. Vždy ma strašne otravovalo nakupovanie, ale čo som si nikdy nenechala ujsť, bol rachot elektrického mlynčeka na kávu. Tá omamná vôňa ma jednoducho fascinovala. Ten rachot oveľa menej. pokračovanie článku
Pôžitkár bol ostatné dni nesvoj. Práca sa hromadila. Minulosť sa prelínala s prítomnosťou. A budúcnosť? Nemal tušenia. Miestami pociťoval prázdnotu. Na jednej strane obklopený ľuďmi, prácou, svojimi záujmami, vzťahmi... Zastihla ho jeho vlastná nespokojnosť. Tváril sa ako najväčší optimista, ktorý zvláda všetko ľavou zadnou a predsa vo vnútri o všetkom pochyboval. Len veci, ktoré mali jasné pravidlá, riešil s prehľadom. pokračovanie článku
Zúfalka mala za sebou skvelý víkend. Taká tá pohoda, šport, nákup na trhu, dobrý obed s priateľmi, kvalitný film v kine a večerný drink. Keď prišla domov, nechcelo sa jej spať a vrátila sa k niekoľko mesačnej konverzácii s Pôžitkárom. Mala pocit ako keby ho poznala večnosť, aj keď o ňom vlastne nič nevedela. Prechádzala si ju a potmehútsky sa usmievala. pokračovanie článku
Bol pomerne hektický týždeň. V práci sa nezastavil, mal pred sebou rozbehnutie veľkého projektu, ktoré ho celého pohlcovalo. Uvedomoval si, že má toho veľa, ale nedokázal poľaviť. Stále si hovoril: „Ešte toto dokončím a potom sa na to vykašlem.“ Ostalo len pri slovách. Možno prácou zabíjal svoju osamelosť. Kto vie. Ani on sám nevedel. Vždy si však našiel čas aspoň na krátky pozdrav pre Zúfalku. V ten deň sa pozdravili naraz: „Hello darling!“ pokračovanie článku
Moja ratolesť dobehla domov a povzdychla si: „Škoda, že ešte nemám šestnásť.“ Nechápavo som pokrútila hlavou a opýtala prečo. Bolo mi vysvetlené, že má spolužiakov, ktorí už pracujú a je nevyhnutné, aby začala pracovať aj ona. „Mamina, veď oni normálne zarábajú šesť litrov mesačne, chápeš?!“ Pri jej vreckovom som chápavo prikývla a v hlave mi prebehli všetky moje brigády... pokračovanie článku
V siedmej triede informačne všetci sa ma pýtajú, čím chceš byť, čím chceš byť? Manažér, manažér... Asi každého napadne pesnička od Bez ladu a skladu – Udavač. Doba sa však mení a nová doba žiada nové povolania, a tak keď sa opýtate dnešných absolventov stredných alebo vysokých škôl: „Čím chceš byť?“ V prevažnej väčšine odpoveď bude "MANAŽÉR". pokračovanie článku
Nenapraviteľný optimista milujúci sarkazmus a iróniu. Alebo. U mně dobrý :)
sylvia.weissovagmail.com
