Sylvia Weissová
Prsteň
„Večer ešte smútok a trpiteľské výrazy, ráno už lepšie. Som u kaderníčky a on kosí trávnik. V Taliansku bol pripravený prsteň a romantická večera. No čo už,“ napísala mi kamarátka po jednej z mnohých hádok so svojim priateľom. „Ako vieš?“ hlúpo som sa opýtala. „Povedal,“ znela odpoveď. „To bude dobré,“ snažila som sa ju upokojiť. „Nemyslím, teraz sa sekol. Prsteň asi bude, ale len NARODENINOVÝ. Ako ten tvoj VIANOČNÝ.“ „To sme dopadli!“ ironicky som poznamenala. „Ti poviem drahá. Dve ...., ale pekné. Asi to tak má byť.“ Pokračovali sme vo vzájomných sarkastických posmeškoch.