(odporúčam pustiť ako hudobnú kulisu, na chvíľu zabudnete na okolitý svet)
Hmm, k tomuto dialógu sa vracala čoraz častejšie. Bol z filmuHodiny. Niekedy sa cítila ako pani Dallowayová, ktorá si nebola istá samasebou, napriek tomu ju všetci obdivovali pre jej sebavedomé vystupovanie, prejej vnútornú energiu, schopnosť všetko perfektne zorganizovať, vždy dobrú náladu a nákazlivý neopakovateľný smiech, ktorýminfikovala ostatných. Častousporiadavala večierky,aby prehlušila ticho. Presne ako ona.
V skutočnosti bola iná. Prepadali ju stavy úzkosti, príliščasto analyzovalaa hľadalalogiku tam kde nebola. Tie jej večné analýzy a snaha všetko pochopiť na základe faktov, jurobili nerozhodnou, náladovou a citlivou. Nie, nebola tomániodepresia, skôr taká rozdvojená osobnosť. Možno to bolo dané hviezdami. Bola blíženec. Podľa astrologičky dvojnásobnýblíženec. Milovala krásu a kvety. Čerstvé kvety museli byť stále vo váze.Kupovala ich na trhu blízko domu u starej pani, alebo ich dostala od priateľa. Od neho to boli červené ruže, vždy toboli červenéruže. Nemal rád rozmanitosť.
Ulietavala na Schielovi a Klimtovi. Celé hodiny sa dokázala pozerať na svoj obľúbený obraz, ako salen volal, sediaca žena? Objavila ho úplne náhodou ako plagát v kníhkupectvepred dvanástimi rokmi. Mala rada zasnené pohľady do nekonečna. Napĺňalo ju to nádejou, že ešte nezabudla snívať. Spomenula si na jehovýstavu v Albertine vo Viedni, ktorá bola pred dvomi rokmi. Prišlo jej toneskutočné,taký malý zázrak. Keď sazrazu objavila zoči voči svojmu obľúbenému obrazu. Malataké zvláštne chvenie v žalúdku. Nevedela sa dočkať kedy ho uvidí. Postupne prechádzala miestnosťami a sledovala vývojSchielovej tvorby. Jeho prejav bol expresívny a kontroverzný. Nepáčilo sa jej všetko, aleobrazy, kde zaznamenal ženské telo v najrozmanitejších polohách a roliach jufascinovali. Bolo z nich cítiť vášeň,túžbu, strach, obavy, vzťah,zážitky… jednoducho život v tej najzraniteľnejšej podobe. Konečne sa dostala k tomu svojmu. Sedela napohovke, hľadelana neho, usmievala sa a na moment celý svet pre ňu prestal existovať. Videla seba vobraze. Zo snívania ju prebral priateľ, ktorý nechápal, čo na ňom vidí a nervózne prešľapoval na mieste.Nerozumel jej. Vlastne nikdy jej nerozumel. V predajni si kúpila zopár hlúpostí a pre neho záložku do knihy. Bol na nejdruhý
ob ľ úbený
autor Klimt ajeho Bozk. Vždy kúpila nejaké drobnosti pre potešenie a potom mu ich strkala dobatožiny, ke ď išiel na služobku, alebo pod tanier pri ve č eri, prípadne mu poslala malý dar č ek do práce. Sem tammu písala krátke odkazy na ru č né robený papier kúpený na viano č ných trhoch v malých obálkach. Z týchto hlúpostísa dokázala radova ť akomalé decko. Stále nie č ovymýš ľ ala.Pod ľ ainých bola takmer dokonalá. A vlastne aj pod ľa neho, len pri jej dokonalosti sa necítil po čase dobre.
Na začiatkumu to imponovalo. Pekná a chytrá žena po jeho boku, s ktorou sa rád pochválil azískaval kývajúce súhlasy a obdivné pohľady zúčastnených. Neskôr si uvedomil, že nie on, ale onaje tá “hviezda”. Pritom neurobila nič, len hrala svoju rolu, takmer dokonalejpartnerky.
Každý druhý víkend bola opäť sama sebou. On odchádzal za svojimi deťmi a ona ostávala doma sama so svojimimyšlienkami. Nahlas si púšťala operné árie, ktoré on tak neznášal. Utekala do sveta filmu avymetala filmové kluby. Tešila sa na december a filmový festival v Bratislave apotom na koniec júna a Art film v Trenčíne. Počítala párne a nepárne týždne a podľa toho kupovala lístkydo divadla. Ako to len bolo? Bol mimo párny alebo nepárny víkend v mesiaci? Užsi to nepamätala.
Všetci si mysleli, že je šťastná. Vlastne si to myslela aj ona sama. Keď ju prepadlipochybnosti, rýchlo si ich pragmaticky vysvetlila a obhájila. Svoje vlastnépocity a potreby potláčala,len aby bol on šťastný.Lebo keď budeon šťastný,bude šťastnáaj ona. Aspoň sito myslela. Rada robila druhých šťastných a príliš často zabúdala na seba, aj keď niektorí to vnímaliinak. Bože aká bola naivná.
Po výstave ešte ostali vo Viedni. Oslavovali druhé výročie a čas trávili prehliadkouzámku Schonbrunn a jeho záhrad. Laškovala ako obyčajne, keď na ňu skríkol, aby prestala. Ležali na tráve s výhľadom na zámok. Zvážnela sucho povedal: “Ja už nemôžem.” Nechápavo na neho pozrela. Videla pre sebouniekoho cudzieho. Mal studené oči, ktoré jej už nič nehovorili. Po chvíli pocítila strašnú úľavu. On hovoril o ležaní na tráve a onasi konečneuvedomila, že je časodísť azavrieťtieto dvere.
Ráno, keďodchádzala z hotela ešte spal. Sadla si na lavičku pred Albertinu a čakala, kým otvoriagalériu, aby sa mohla opäťponoriť dosvojho sveta. V prehrávačimala pusteného Philipa Glassa a po lícach jej stekali slzy. Na tvári sa miholmalý úsmev.
V diaľke počula slová z filmu Hodiny: “Bolo by to báječnépovedať, žeto ľutujem.Bolo by to také jednoduché. Ale čo to znamená? Čo toznamená ľutovať, keďnemáš na výber? Je to, čo ty unesieš. Tak to je.Nikto mi už neodpustí. Toto bola smrť. Jasom si vybrala život…”
