Ráno mi volalakamarátka. Práve sa sťahovala od svojej polovičky. Veľakrát to chcela urobiť,ale stále nemala odvahu. Potláčala svoje vlastné ja, žila jeho život.Dobrovoľne si to vybrala. Je to presne ten typ žien, ktoré keď stretnú chlapazačnú sa správať ako sliepky, všetky svoje záujmy dávajú bokom, chcú s nímtráviť čo najviac času, maximálne sa prispôsobujú, kamarátkam sa ozývajú len v prípade,že sa potrebujú posťažovať a inak nie sú schopné sledovať nič len svojevlastné problémy a oops problémy svojho nového vzťahu... a keď pominieprvá fáza zamilovanosti sú strašne prekvapené. Prečo sa správa dotyčný tak čionak? Prečo ich nechápe? Prečo sa hádajú? Prečo už nie je taký chápavý, atď..Nastáva moment rozčarovania a zloženia ružových okuliarov. Momentuvedomenia si, že doteraz žili jeho životom. Sú prekvapené, keď dotyčný povieniečo ako „drahá, ale na začiatku ti to neprekážalo..“ a prvá hádka je nastole.
Alebo sa na to dápozrieť aj z iného konca, meníme sa, keď sa niečo zlé udeje, niečo čo nezapadádo našich očakávaní. V rámci týchto hlúpostí, som dokonca aj ja podľahlavidine, že všetko sa na dobré obráti pričom stačí byť len usmievavý, ústretový,milý a chápavý. Hovno! Nestačí. Keď mi raz moja ex polovička na Valentínaoznámila, že jeho sekretárka sa na neho stále usmieva a ja sa už neusmievama preto by sa chcel rozísť, jediné čo ma napadlo, bolo suché konštatovanie „sekretárku,ktorá by sa neusmievala, by som vyhodila, nakoľko to má v náplni práce.“ a pokračovalasom ďalej v servírovaní sviatočnej večere ako keby som nič nepočula. Leboja som toto nechcela počuť. A mnohé ďalšie veci som ešte dlho potomnechcela počuť. Dobrovoľne som sa podujala zachrániť niečo o čo ten druhýnestál a stala som sa sliepkou bez názoru a sebavedomia. Nechala somto zájsť až tak ďaleko, že slovo hrdosť mi už nič nehovorilo. Moja vlastná sastratila v nedohľadne, ale mala som to pekne odargumentované, robila somto predsa v mene lásky. Alebo nie?
Niekedy niektoré vecinechceme počuť. Zamietame ich pod rohožku a potom sme prekvapené. Keď užzačne blikať kontrolka, že niečo je fakt na hovno, býva zvyčajne neskoro, alekeďže múdre ženské časopisy hovoria jasnou rečou, vzťahy sú o kompromisoch,mužov je nedostatok, muži majú radi ženy, ktoré sú záhadné a lovné a niehašterivé a hysterické, začíname robiť zúfalé veci ako predstieraťtehotenstvo, tváriť sa, že milenku nevidíme, akceptovať časté nečakané služobnécesty, rušenie stretnutí, atď... Samozrejme všetky naše zúfalé pokusy o záchranudokážeme perfektne zargumentovať a obhájiť si pred sebou. Dokonca smeschopné si sypať popol na hlavu a pokorne klopiť očami. Nechať sa zahnaťdo kúta a urobiť zo seba rohožku a čo je na tom najdesivejšie, robímeto úplne dobrovoľne, lebo v ten moment to inak ani nevieme. Akákoľveklogika je postrádaná. Je to začarovaný kruh. Ak máme to šťastie, máme okoloseba kamarátky, ktoré nestratili súdnosť, počúvajú naše náreky do telefónu a otvárajúnám oči. Ale ani to nestačí, pokiaľ tomu nezačneme rozumieť my samé. Rozumieťvlastnému zúfalstvu. Odpovedať si na otázku, prečo to vlastne robíme, keďväčšinu času trávime v napätí a donekonečna analyzujeme, či už je to okej,či sa naše očakávania napĺňajú. A pod vidinou napĺňania vlastných očakávanísme ochotné vzdať sa vlastného JA a meniť sa na niekoho iného, kohovlastne ten dotyčný ani nepoznal, lebo na začiatku sme boli iné. Pôžitkár razpovedal: „Naše vlastné očakávania zabíjajú všetko, to je príčina nespokojnosti.Najvypuklejšie a najťažšie regulovateľné je to vo vzťahoch.“ A tak častozachraňujeme niečo v mene lásky a pritom je to len o našich očakávaniacha našom strachu vystúpiť z tieňa toho druhého. Naše sebavedomie je na bodemrazu a môžeme si za to samé. Masochisticky sme si ho nechali ušliapať v menevyšších cieľov.
Ľudia by sa mali braťtakí akí sú, aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Potláčaním svojho vlastného JAsvoju podstatu nezmeníme, len oddialime moment rozčarovaní. Oscar Wilde v knihePortrét Doriana Graya to povedal veľmi pekne: „Keď sme šťastní, sme vždy ajdobrí, ale keď sme dobrí, nie vždy sme šťastní...“
„Byť dobrým, to je byťv súlade so sebou samým. K nesúladu dochádza, keď sa musímeprispôsobovať druhým. Vlastný život – to je dôležité“
Za svoje vlastnéšťastie aj zúfalstvo sme zodpovedné len my samé. Lebo keď sme šťastné, sme ajdobré... a naše pocity sú dôležité...
Foto: www.sxc.hu
